Prečo sa zlé veci stávajú dobrým ľudom?

mo?no preto, lebo som musel a mo?no preto lebo som chcel pouva?ova? o krutosti ?ivota, preto sa budeme vies? v duchu in memory of...

Ľudia prichádzajú a odchádzajú, taký je kolobeh sveta, ktorý sa ani na sekundu neprestane toči?. O čom to teraz hovorím? O tom, ?e 24. apríla 2008 v jednom malom, panelákovom byte na dolných Podbrezinách naposledy vydýchol (nielen) môj dobrý priateľ. Poznali sme sa u? nejaký ten rôčik, aj keď sme veľa spoločného nemali. Celý zlom nastal koncom leta 2005, kedy ma po?iadal aby som vytvoril internetovú stránku pre Mestský basketbalový klub Liptovský Mikulá?. Ja sa rád pustím do ka?dej srandy, tak ani teraz som sa dlho prehovára? nenechal.

Od tejto doby sme sa vídali častej?ie, ba dokonca som aj začal chodieva? na basketbal, ktorému som nenbol vôbec naklonený. Chodieval som fotografova? na zápasy, občas pozrie? na nejaký ten streetball, organizovaný pre mesto a podobne. Ale vrátme sa k podstate. Od konca leta 2006 trápila Vlada neustupujúca choroba, stále boli dohady o tom, ?e sa poriadne nedoliečil a vracia sa mu to. S príchodom Nového roka (2007) organizoval klub 24 hodinový basketbalový maratón, te?il som sa, ?e si ja ?portový antitalent zahrám s trénermi, teda v zlo?ení tréneri a weber. Na poslednú chvílu sa karetegórie pomenili, tak?e som si zahral s rodičmi basketbalistov. Mrzelo ma, ?e som si s Vladom nezahral v jednom dru?stve, ale nevadí, veď mo?no o rok a? sa dolieči.

Zem sa neprestala krúti? a čas plynul neúprosne ďalej. A? jedného predletného dňa sa mi dostala správa, ?e mu objavili na pľúcach rakovinový nádor. Je to ironické, lebo človek ?portovec, ktorý nefajčí a pije menej ako málo? Ale asi sa ka?dý len utvrdzuje v tom, ?e tu si človek nenavyberá. V?etko začalo íst z kopca, po odobratí kompletnej jednej časti pľúc sa dával postupne do poriadku. Síce bedákal, ale uvedomoval si veci, ktoré sú pre nás, ka?dého jedného úplne be?né, ako zdvyhnú? ruky nad hlavu, ís? sa prejs? nielen pomaly do obchodu a spä?, či sadnú? na bicykel a previez? sa, začali by? čoraz reálnej?ie. Ale nastal daľ?í zlom, tento krát v bolestiach chrbtice, ktoré najskôr prekonával, ale neskôr im podľahol a podstupoval náročnej?ie a náročnej?ie liečenia. Celé dni trávil doma, mo?no je to sen väč?iny, na posteli. Choroba sa ?írila a liečenia nemali po?adovaný efekt.

Takto nejak stále pretrváva jedna noc, kedy večer zaspal a u? sa odovzdal do iných rúk. Ale ani do posledného dňa nestratil chu? ?i?, chcie? chodi? a ?portova?. Určite bolo to s ním veľmi ta?ké, najmä pre najbli??ích. Bol som ho pozrie? niekoľkokrát, teraz si hororím, ?e som mohol aj viackrát, ale to u? nezmením. V?dy som mu povedal, ?e keď pomaličky začne chodi? aby to neuponáhľal a potom si spolu zahráme basketbal, ktorý sa nám ?ial nepodarilo.

Pripomenulo mi to jeden príbeh o dvoch priateľoch, ktorí sa poznali od útleho detstva, obaja veľmi radi hrávali futbal. Hrávali ho dlhé roky. Jeden z tejto nerozlučnej dvojice vo vysokom veku a nerozlučnom priateľstve umrel. Raz v noci sa ?ijúcemu prisnil sen v ktorom sa mu zjavil jeho nebohý priateľ. Pýtal sa ho ako sa mu páči v nebi a či sa tam hráva futbal. Odpovedal mu: "Je tu krásne a ty trénuj, o tý?deň nastupujes do mu?stva".

Čo mi ho bude pripomína??
- určite dlho trvajúce dialógy o ktorých by aj ostatný vedeli rozpráva?
- gitara, na ktorej u mňa hral
- Karel Plíhal, e?te teraz mám niektoré jeho pesničky, ktoré mi posielal na maili
- basketbal
a mnoho ďal?ích ľúdí, ktorých som jeho prostredníctvom spoznal a označujem ich ako svojich priateľov

nikdy nezabudnem a patrí Ti jedno úprimné ďakujem

?tvortok 08. Máj 2008 22:47

komentárov: 0 pridaj komentár archív