DELL 1st interview
V stredu 17. septembra som absolvoval strastiplnú cestu vlakom do hlavného mesta, Bratislavy. Bol som pozvaný na prvý pohovor v Európskom biznis centre spoločnosti DELL. Vedel som kam idem, ale ako to tak zvyčajne býva, človek nevie do čoho ide.Nu? ale skúsme po poriadku. Vstával som okolo 700 ráno, nebolo to skoro, tak?e prečo nie. 826 mi vyrá?al rýchlik z vlakovej stanice. ?tvorhodinová cesta sa vliekla tak pomaly ako sa len mohla. Neme?kali sme, ale i tak mi jednoducho ubiehala veľmi pomali. Docestoval som s predstihom jednej hodiny a tridsiatich minút. Prvou mojou úlohou bolo nájs? budovu, teda nie ?e by som nevedel kde sa nachádza, ale aj policajti chodia dvaja lebo "jeden nikdy nevie". Budova stála tam kde mala a ja som sa i?iel prejs? ku Starému mestu, ale moj orientačný zmysel ma dostal tak ku Michalskej bráne a rad?ej som sa pomaličky otočil, keby som náhodou poblúdil rovnou ulicou naspä?.
Pred 1400 (čo bol ná? dohodnutý čas) som sa ohlásil na recepcií, netrvalo dlho a u? som triasol rukou slečny (mo?no pani) z personálneho oddelenia. Po slovensky sme prehodili skutočne len pár viet. Pre?li sme na komunikáciu v nemčine, ved pre to sme tam boli. V tomto jazyku sa viedla väč?ina času ná?ho spoločného rozhovoru, odpovedal som na kladené otázky, situácie zo ?ivota, či u? nejaké zá?itky, viac menej hlavne aby som rozprával. Občas som sa zakoktal, nu?, nikto nie je dokonalý, ale nakoľko som to nespravil tam, tak teraz uznám, ?e po nemecky som u? nerozprával okolo pol roka... uff... dos? dlhá doba, jednoducho sme nemali predmety v ?kole a tí dvaja či traja zákazníci v Aquaparku Tatralandia nejak nestačili na udr?anie tej úrovne, ktorá bola kedysi, ale nevadí, snaha bola z mojej strany maximálna. Posledných pár viet sme prehodili v anglickom jazyku, bez väč?ích problémov som sa chytal, ale pri?la otázka zo série tých, ktoré priam nenávidím a tá znela "Prečo si myslíte, ?e ste pre DELL ten správny". Ako som odpovedal? Biedne "na túto otázku by bolo pre mňa náročné odpoveda? aj po slovensky a nie e?te po anglicky". Bola to posledna veta v cudzom jazyku, ktorá kvázi ukončila ná? rozhovor. Samozrejme dozvedel som sa informácie o tom, ako by to malo prebieha? ďalej, preto pevne dúfam, ?e minimálne jeden krát e?te do Bratislavy pocestujem. Aspoň by som veľmi rád. Celý pohovor trval pribli?ne 40 minút, v?etko na mna pôsobilo veľmi príjemne, nervózny som bol pár prvých minút, potom to so mna opadlo. Rozlúčili sme sa s úsmevom a i?li sme ka?dí svojou cestou.Vlak do Liptovského Mikulá?a mi i?iel o necelé dve hodiny, tak som sa znovu i?iel prejs? bratislavskými ulicami. Pomaličky som sa dotrepal na hlavnú stanicu a počkal na svoj spoj. Cesta domou mi ubiehala doslova míľovými skokmi, ani som sa nenazdal a boli sme v Trenčine, potom zrazu v ?iline a nejakú dobu nato (teda po absolvovaní troch tunelov) som vystupoval v na vlakovej stanici Liptovský Mikulá?, čas sa zastavil na 2047. Samozrejme proti bolestiam sedacich svalov sa veľa robi? nedá, je síce pravda, ?e nemám problém doma vydr?a? niekoľko hodín za PC, ale predsa je to iné, keď sa človek sem tam prejde po sladkos?, pitie, alebo ide pozrie? na pár minút televízor.
Ka?dopádne ako som u? povedal nech u? to dopadne akokoľvek (i tak si prajem aby to dopadlo pozitívne) tak som mal z toho veľmi dobrý pocit. Ale nebudeme predsa predbieha?, cesty osudu sú nevypočitateľné.
Nedeľa 21. September 2008 10:10
komentárov: 0 pridaj komentár